„Odkiaľ som prišiel... musím sa vrátiť
Nič viac, nič iné nezostáva
Žiaden iný cieľ“
(„Illuminate Eliminate“)

Monumentálny pomník všetkému, čo je na pravom metale odporné, alebo nevydarená snaha naskočiť na rozbehnutý rýchlik špinavého undergroundového (black)metalu? Návrat k modle „De Mysteriis Dom Sathanas“ alebo chaotické kľučkovanie so snahou striasť zo seba prízrak klesajúcej popularity?

Faktom je, že MAYHEM si robia, čo chcú a robia to po svojom. Ako inak popísať cestu od kultu najkultovejšieho cez skvele vyklepaný rezeň „Wolf’s Lair Abyss”, „Grand Declaration Of War“ lemovanú poklesnutým sánkami pravoverných a „Chimeru“, ktorá im mala ústa zavrieť, ale miesto toho privodila nanajvýš mierne pokrčenie plecami?

Každopádne dnes je dnes, podtitul „the true“ sa z názvu vytratil a Attila je späť, zocelený pôsobením v experimentálnom kombe SUNN O))), vyškriekaný z hosťovania u ANAAL NATHRAKH, skrátka vo forme. „Produkcia je „nekro“ ako sviňa, ale práve takto sme to chceli, toto je súčasný MAYHEM“, vraví Hellhammer – po kapelou nenávidenom predchodcovi sa na „Ordo Ad Chao“ nedostali žiadne kompromisy.

A je to počuť: o zvuk sa síce staral Knut Valle, gitarista čerstvo zosnulých ARCTURUS, no ak je dnes v dobrých kruhoch v móde mať „podzemný“ zvuk, „Ordo Ad Chao“ znie ako demáč zo zastrčenej skúšobne v Oslo. Kým častokrát je „zlý zvuk“ len synonymom pre netradičný sound, za ktorým je toľko isto práce, ako za najnovším, krištáľovo čistým počinom ktoréhokoľvek ťaháka Inside Out, MAYHEM znejú, ako keby zvuk nebol prostriedkom, ale samotným cieľom. Pochopiteľne sa stratila dynamika, „Ordo Ad Chao“ znie sústavne buď príliš ticho, alebo príliš hlasno, Hellhammerove bicie miesto ostrého guľometného štekotu len akosi ťapkajú. Drive tam je, ale nórska štvorica akoby hrala spod deky. Motto „nemesis of genesis“, skaza stvorenia, sa dočkalo naplnenia – bohužiaľ tak trochu na úkor poslucháča.

Rúhanie sa nekončí: dovolím si tvrdiť, že Attila je len priemerný spevák, ťažiaci zo schopnosti ignorovať konvencie a krákať, šepotať či pištať si (aj s obmedzeným hlasovým fondom) podľa svojho. Kým na pódiu so SUNN O))) sa, zašitý do vreca, stará – efektívne – len o ďalší nástroj, v (znovu) domovskej kapele pôsobí hlavne ako marketingový ťahák a šialená rekvizita počas koncertných vystúpení. Ono je vlastne symptomatické, že za najlepšie nahrávky MAYHEM sú často považované dvadsaťštyri minút trvajúci „Wolf’s Lair Abyss“ a debut, na ktorom sú viac než hudba kultové okolnosti jeho vzniku – ani „Grand Declaration Of War“, ani „Chimera“ a ani „Ordo Ad Chao“ nedisponujú silným materiálom na vyplnenie celej stopáže.

Jednoznačným ťahákom novinky je tak hneď tretia skladba „Great Work Of Ages“, fantastická, zbesilá víchrica s vražedným nástupom po efektnom stop-time, nasledujúca po zlovestnom úvode „A Wise Birthgiver“ a až príliš priemernej „Wall Of Water“. V strede albumu leží zrejme najprepracovanejší kus „Illuminate Eliminate“, pomalý prúd čiernej lávy, evokujúci rovnako umiestnenú „Underneath The Universe“ z bezmenného disku THORNS (myšlienky na THORNS sa natískajú aj pri pohľade na Csihárove texty a grafické stvárnenie „Ordo Ad Chao“). Zbytok, až do rázneho konca ťažiskového tracku „Anti“, je čistý MAYHEM (neprehliadnuteľná Hellhammerova práca dopĺňa rovnako nezameniteľný gitarový rukopis výhradného skladateľa Blasphemera, prevaľúci sa vo voľnejšom tempe, striedanom náhlymi záchvatmi krkolomného trysku), no keby „chaos vzídený z poriadku“ vyšiel rok po „De Mysteriis Dom Sathanas“, vzbudil by zhruba rovnako pozornosti, ako dnes.

„Ordo Ad Chao“ pôsobí ako zjavenie hlavne tým, že MAYHEM sú azda jediné z „prvoligových“ zoskupení, ktoré sa rozhodlo obrátiť kormidlo späť a vybrať sa do minulosti nielen postupmi (v tých retro kraľuje už dlhšie – minuloročné úspechy CELTIC FROST či SATYRICON potvrdia) – ale aj „technikou“. Nadšené ohlasy a dvanáste miesto v nórskom rebríčku albumov potvrdzujú opätovný boom metalu ako takého a snáď aj istú únavu z preprodukovaných produktov, zaplavujúcich čoraz hladnejší trh v čoraz väčšom počte.

Veriť na revolúciu v klasickom čiernom kove je však naivné. Nakoniec po „Ordo Ad Chao“ zostane len tá kontroverznosť.